Holiday Info

Budík mi zvoní o piatej ráno. Čaká ma celodenný prechod Nízkych Tatier, preto treba vyraziť skoro. Pravdupovediac, prebúdzam sa ešte o desať minút skôr – tropická noc zaúradovala a spánok bol skôr symbolický.

Napriek horúčave sa teším. Príprava na odchod však opäť naberá klasický scenár: odchod je o dvadsať minút a ja napokon na prvú zastávku takmer šprintujem. Pred samotným nástupom na turistickú trasu ma čaká ešte menšia dopravná logistika. Zo sídliska v Banskej Bystrici sa presúvam trolejbusom na železničnú stanicu, odtiaľ vlakom do Podbrezovej a následne autobusom do Krpáčova.

O 6.30 odchádza autobus z Podbrezovej a presne o siedmej ráno už stojím na zastávke Črmné v Krpáčove. Odtiaľ sa začína moja cesta do Jasnej.

Miestni sa cestou rozprávajú o medvedici s mladými, ktorá sa vraj pohybovala priamo pri turistickom chodníku. Nie je to práve najpokojnejšia informácia na začiatok túry, ale odhodlanie stráviť celý deň v horách je silnejšie.

Ranný výstup z Krpáčova

Prvú časť trasy poznám po Bosorky, skaly nad kosodrevinou pod Vajskovskou Skalkou. Bola som sa tam pozrieť už týždeň predtým, aby som sa dnes vyhla zbytočnému blúdeniu. Napriek mojím obavám je trasa značená dobre.

Prvá hodina ubieha príjemne. Prechádzam rozrytým korytom v hustom, tmavom lese, kde človek za každou zákrutou očakáva, že sa niečo pohne. Pre istotu občas buchnem turistickými paličkami o seba. Možno to pomáha :) a možno mi to len dodáva pocit väčšej istoty. V každom prípade mám dojem, že sa mi s nimi ide rýchlejšie.

Po ďalšej hodine stretávam prvých ľudí: dvoch pastierov, približne stovku oviec a troch psov. Slušne sa pozdravím a pokračujem ďalej. Pastieri nie sú veľmi zhovorčiví, čo mi v tej chvíli vlastne vyhovuje. Ranné ticho hôr má svoje čaro.

Cez Žiarske sedlo k Bosorkám

V ďalšej časti ma čaká Žiarske sedlo a za ním Bosorky, kde plánujem krátku prestávku. O 9.25 sa tam aj skutočne dostávam. Od tohto miesta už pokračujem po trase, ktorú idem po prvý raz.

Výstup na Bosorky je celkom náročný. Pri pohľade na Vajskovskú Skalku sa síce zdá, že ďalšie stúpanie už nebude také výrazné, no zdanie klame. Chodník je síce pekný a bez technických prekážok, ale stúpanie dá zabrať. Kým sa dostanem na Skalku, trvá mi to ešte približne hodinu a pol.

Cestou ma sprevádzajú výhľady na protiľahlý Chabenec a Ďurkovú, ako si neskôr overujem v turistickej mape. Už vtedy viem, že sa tam raz určite vyberiem.

Po štyroch hodinách prichádzam k hlavnému bodu svojej trasy – Vajskovskej Skalke vo výške 1 980 m n. m. Za celé dopoludnie som okrem dvoch pastierov nestretla takmer nikoho. To sa však čoskoro mení. Predo mnou sa otvára pohľad na Chopok a hlavný hrebeň Nízkych Tatier, kadiaľ vedie červená turistická značka E8. Tá býva pri peknom počasí podstatne rušnejšia.

Na hlavnom hrebeni Nízkych Tatier

Po krátkej prestávke na Vajskovskej Skalke pokračujem ďalej. Fotím takmer neustále. Farby sú svieže, doliny strmé a chodník miestami taký úzky, že mám na niektorých úsekoch rešpekt. Zo Skalky mi cesta na hlavný hrebeň trvá približne hodinu.

Pri rázcestníku na Kotliskách sa na chvíľu zastavujem. Keby som sa odtiaľ vydala doľava, za približne 45 minút by som bola na Chabenci. Moje kroky však smerujú doprava – na Chopok.

Keďže počasie je výborné, ľudí na hrebeni výrazne pribúda. Najviac stretávam poľských turistov. Spočiatku sa zdravím takmer každému, no po čase to vzdávam a pozdrav venujem už len tým, ktorí pôsobia sympaticky.

Postupne prechádzam Krížskym sedlom, ktoré spoznávam najmä podľa dvoch latiek zbitých do tvaru kríža, a pokračujem cez Poľanu až do jej sedla.

Dilema v sedle Poľany

V sedle prichádza rozhodovanie: pokračovať cez Dereše na Chopok a odtiaľ zísť lanovkou, alebo zvoliť zostup cez dolinu Tri Vody k Vrbickému plesu?

Rozhoduje čas. Chcem stihnúť autobus z Liptovského Mikuláša o 15.10. Napokon ma láka druhá možnosť – zostup cez Tri Vody pôsobí dobrodružnejšie.

V sedle si dávam približne dvadsaťminútovú prestávku. Dopĺňam energiu, užívam si výhľady a zbieram sily na poslednú časť trasy, ktorá má trvať ešte približne dve hodiny.

Prvá tretina zostupu ma veľmi baví. Chodník sa vinie peknými serpentínami a okolitá príroda pôsobí zachovalo a pokojne. Je to príjemný kontrast k niektorým častiam Demänovskej Doliny, kde víchrice aj výstavba zanechali citeľné stopy.

Zostupujem popri horskej bystrine, ktorá ma sprevádza takmer celý čas. Spočiatku idem pomaly, no posledných tridsať minút sa moja chôdza mení na ľahký poklus. Autobus predsa len nechcem zmeškať.

Za rázcestníkom Tri Vody je chodník plytší a kamenistý. Veľké skaly vytvárajú prirodzené schody a zostup po nich ide prekvapivo dobre.

Príchod do Jasnej

Napokon prichádzam k Vrbickému plesu. Autobus z konečnej zastávky v Demänovskej Doline pri hoteli Grand stíham s desaťminútovou rezervou.

Celá trasa mi aj s dvoma dvadsaťminútovými prestávkami trvala približne sedem hodín. Som unavená, ale spokojná. Bol to dlhý deň, no rozhodne stál za to.

Cesta autobusom z Liptovského Mikuláša do Banskej Bystrice ubieha rýchlo. O hodinu a pol som opäť doma a v hlave sa mi už pomaly formuje otázka, ktorá po dobrej túre prichádza takmer vždy: kam nabudúce?